Ciao mbari!

Pred pár dňami sme oslávili náš sicílsky dvojmesačník a to je celkom dobrá príležitosť na nový update, ako sa tu všetci máme. 🙂

Osadenstvu bytu na Via Pozzo Mulino 34 sa darí veľmi dobre. Naozaj, lepších spolubývajúcich som si nemohla priať ani vo sne (a to si musím veru často pripomínať, hlavne keď nájdem Łukasza spať u mňa v posteli alebo keď sa Kuba rozhodne zaspievať nám celý repertoár Lady Gagy o pol druhej v noci). Už som zvyknutá na Łukaszove ranné “klop, klop”, vzápätí sa vo dverách zjaví kučeravá hlava: “Helenka, laska? Nemasz Nurofena/mleczko/tú vec do prania?” Vždy keď vidí mňa, Moniku alebo Betty v spodnom prádle (čo sa stáva dosť často, lebo v našom byte sa väčšinou neklope, iba ráno), zvrieskne: “Goła baba! Zazdwonim twojej mame, jak to wyglądasz!” Kuba si chodí fotiť selfie zásadne na náš balkón, vraj máme lepšie svetlo a okrem toho si u nás niekedy rozloží aj film, kanceláriu, večeru, hocičo. A spieva 24/7, preto som pred skúškou z talianskej sociolingvistiky ušla učiť sa k mojím českým kamošom. (Inak, playlist nášho bytu – keď kliknete na názov pesničky, hodí vás to rovno do youtubu – lebo tento výkvet poľského diskopopu rozhodne stojí za to: Kylie + Orki z Majorki + Energia Amfetamina + Zbuntowany Anioł + Ona lubi pomarancze). Ale nemenila by som. Naozaj nie.

Na Erasme si nikdy, nikdy nepovedzte – “čo by sa asi tak mohlo pokaziť?”, respektíve “čo viac by sa ešte mohlo pokaziť?”. Som žijúci príklad toho, ako sa u nás vraví – na pos*atého aj hajzel spadne – v priebehu mesiaca sa mi totiž podarilo prísť o peňaženku so všetkými dokladmi a bankomatovou kartou, pokazil sa mi telefón a zlomili slnečné okuliare (ktoré som si strážila ako oko v hlave, nechápem, ako sa to stalo). Takže mám za sebou návštevu u karabinierov, nahlasovanie straty osobných dokladov (všetko v taliančine, angličtina sa nestretla s veľkým pochopením), nespočetne veľa telefonátov na slovenskú ambasádu v Ríme, kúpu nového telefónu, lepenie okuliarov sekundovým lepidlom za pomoci prskavky (nepýtajte sa, prosím). Ešte že mám takých super rodičov, ktorí mi vybavili novú kartu a kartičku poistenca a Terku, ktorá mi toto všetko + nový telefón priniesla do Ríma.

Samozrejme, že sa mi kdesi medzi týmto všetkým podarilo chytiť takú brutálnu angínu, až som myslela, že je môj koniec (ale však vy, čo poznáte moje choroby, viete, že to je vlastne normálka). Ku klasickému doktorovi som ísť nemohla, lebo nemám talianske codice fiscale (obdoba nášho rodného čísla alebo amerického social security number), a na pohotovosť tiež nie, lebo som nemala kartičku poistenca, úplne tutti frutti situácia. Rozhodla som sa to teda vyriešiť svojpomocne. Teta farmaceutka z lekárne naproti si už určite myslela, že som dílerka tabletiek na hrdlo, lebo tak často si ich tam nechodil kupovať nikto. A ešte aj spreje do hrdla, sirupy a prášky proti kašľu, tabletky na horúčku (hej a tiež sa nepýtajte, koľko stoja v Taliansku lieky, môj bankový účet doteraz roní horké slzy). Našťastie sa mi podarilo vyliečiť sa skôr, než ma moji spolubývajúci stihli vyhodiť z balkóna (čím sa vyhrážali každý deň niekoľkokrát), takže tfuj tfuj tfuj, už žiadne choroby nechceme!

Teraz možno trochu sklamem všetkých, ktorí si mysleli, že Erasmáci na Sicílii jedia len povestné talianske trio – pizza, pasta & gelato. Veru nie, my sa tu učíme gazdovať s obmedzeným rozpočtom a ako sa vraví – upliesť z ho*na bič. Spomeniem len prípravu na International Dinner (každá krajina si pripravila typické jedlo a potom sme všetci navzájom sharovali) – rozhodli sme sa pre zemiakové placky, čo nebol až taký problém, a šišky. Bez droždia to išlo fakt trochu ťažko a ak som chcela, aby cesto nakyslo z kypriaceho prášku, musela som misku hodinu fénovať (hej, myslím, že v ten deň moje fénovacie video vyhralo instagramy). Aj nedeľné rezne sme mali, klepala som ich naberačkou – level MacGyver. Palacinky vieme urobiť bez mlieka, oleja a vajíčka a mrazenú pizzu na sporáku (nejde trúba + nám uniká plyn, tiež kombo na parádu). Ale čo vám budem hovoriť, cereálie s mliekom a McChicken s čedarovými hranolkami po párty sú aj tak najlepšie veci, ktoré vás môžu na Erasme postretnúť.

Na pláž však chodíme poctivo! Odsudzujúce pohľady Talianov v zimných vetrovkách, keď vidia skupinku ľudí v kraťasoch a šatách s plážovými uterákmi, pivom a frisbee v rukách už neriešime, odmietame chodiť ako snehuliaci, keď je vonku vyše 26 stupňov. Dokonca sme absolvovali aj prvé kúpanie sezóny, hoci keď som vošla do vody, všelijaké škaredé slová mi chodili po rozume, ale nakoniec som si zvládla aj trošku zaplávať. Dohodli sme sa, že to opäť skúsime napríklad pozajtra, ak prestanú padať krúpy – možno sa voda zázračne oteplí. 🙂 Pieskové hrady už tiež vieme stavať na jednotku, najbližšie sme sa rozhodli, že posunieme latku trochu vyššie a zakopeme celého Łukasza okrem hlavy (a možno ho tam necháme aj cez noc, ešte uvidíme).

Toľko k dvom mesiacom na Sicílii. Aj vy doma užívajte ❤

Ciao bellissimi!

Asi ste už podľa pozdravu pochopili, že začali moje prázdniny v Ríme Catanii na Sicílii. (Viem, sľubovala som, že pridám blog o cestovaní po východnom pobreží USA, ale toto Taliansko je každý deň nové prekvapenie, alebo niespodzianka, ako by povedal Lukasz a ja vám to musím opísať, ešte kým som v šoku.) 🙂

Hneď po príchode sme okúsili čaro talianskeho šoférovania, o ktorom sa šíria rôzne mýty a legendy (plot twist: všetko je pravda). Na letisko nás prišiel vyzdvihnúť Giacomo, majiteľ Airbnb, kde sme bývali prvé dve noci. Long story short – len o pol centimetra minul kamenný oblúk na Piazza Borsellino a skoro zrazil jednu babičku. Vtedy som to brala ako zlyhanie jednotlivca, ale nie. Talianski šoféri nebrzdia, iba trúbia a vykrikujú. Cez cestu sa dá prejsť len jediným spôsobom – krátko sa pomodlíš a jednoducho sa hodíš do cesty. A dúfaš, že prichádzajúce auto to ubrzdí. Aha, ešte k tým autám – som si viac než istá, že ani jedno talianske auto by neprešlo STK-čkou, lebo však lepiaca páska is slovenská eska páska, ktorou sa dá opraviť všetko, a tým myslím naozaj všetko – či už výfuk, spätné zrkadlo alebo nárazník. No akosi všetky tieto dopravné prostriedky brázdia katánske ulice a nikomu to neprekáža (aj keď stále čakám, že uvidím auto bez podvozku, ako vo Flintstoneovcoch).

Ďalším zážitkom bolo hľadanie bytu, čo sa nám podarilo relatívne rýchlo (vo štvrtok sme prišli a v nedeľu sme sa už sťahovali do nového). Predchádzali tomu dva dni v McDonald’s, kde sme si s Betty a Monikou zriadili detašované pracovisko, pretože v Airbnb sme nemali internet, aj keď teda mal tam byť, ale už ma to ani neprekvapuje (takže áno, naša prvá káva v Taliansku nebol klasický espresso “shot”, ale cappucino z Mekáča). Nakoniec sme sa nasťahovali do bytu asi štyri minúty vzdialeného od našej fakulty (ďalej iba: Monastero). V krátkosti vám opíšem osadenstvo – my tri a dvaja Poliaci Kuba a Lukasz, zhodou okolností aj naši spolužiaci. Kuba je čistá hviezda, každé ráno ma budí nejakou novou premyslenou choreografiou, ktorú príde zatancovať do našej izby. Každý ho pozná, všade bol a všetko vie vybaviť. A Lukasz je… proste Lukasz. Väčšinu dňa nič nerobí, iba pozerá seriály na Netflixe, ale už ho pomaličky vzdelávame v oblasti domácich prác – naučil sa prať (ale vždy sa príde spýtať, či čiernobiele boxerky majú ísť do bieleho alebo farebného) a robiť volské oko a palacinky. Nosí najviac fancy ponožky na svete – mojím favoritom sú tie, na ktorých sú mačky v podpätkoch (vlastne sú to psy), ale “koty w szpilkach” zostane už naveky heslom nášho bytu. Zato sa ukázal ako celkom schopný inštalatér a opravár záchodov (príbeh, ako sme opravovali záchod, nájdete na mojom Instagrame v stories highlights).

Keď už sme pri byte, ani som netušila, aká strašná zima je v Taliansku vnútri budov! Samozrejme, ešte doma som všetkým rozprávala, ako mi je hrozne ľúto, že budú ešte minimálne mesiac mrznúť, kým ja si budem váľať šunky v 23 stupňoch Celzia. Karma ma však dobehla hneď v prvú noc, keď som nadobudla presvedčenie, že určite zomriem. Odhadli sme, že v noci máme v izbách asi tak 12 stupňov, čo je celkom “what the f**k” teplota. Keďže výdobytky modernej doby (čítaj radiátory a smetné koše) na Sicíliu zjavne ešte nedorazili, museli sme si poradiť po svojom. Odvtedy som spávala v legínoch, pyžame, pulóvri, mikine, huňatých ponožkách, zabalená v paplóne a deke ako burrito (aj keď v posledných dňoch robím zaujímavé experimenty – chápete, striedavo odoberám vrstvy a zisťujem, aké biologické limity má moja termoregulácia).

Last but not least, naša škola, teda Monastero, ako tu všetci voláme Fakultu humanitných vied, na ktorej momentálne študujeme. Je to bývalý benediktínsky kláštor, ktorý trochu pripomína Rokfort z Harryho Pottera (má podobné schodisko + záhradu s palmami, kaktusmi a altánkami). Niečo také ako očíslovanie miestností tu neexistuje, takže len ideš a dúfaš, že šťastnou náhodou natrafíš na tú svoju. Prednášky tú nie sú povinné, na skúšky môžeme prísť, kedy chceme, jedinou nevýhodou je fakt, že všetky hodiny majú plných 120 minút a nie je medzi nimi žiadna prestávka, dokonca 3x týždenne mame školu od šiestej do ôsmej večer #kávaperfavore. Talianske školské bizáriky: niečo také ako akademická štvrťhodinka neexistuje, prednáška sa tu môže pokojne začať o polhodinu či hodinu neskôr, nikomu to nevadí, normálka. A minule nám na hodinu sociolingvistiky vbehol nejaký pes a začal sa hlava-nehlava valiť pomedzi kreslá. Talianky si trošku povrešťali, povyskakovali na stoličky, ale prednášajúca ho len pohladkala a opäť nikto neriešil. A skoro by som zabudla, samozrejme, hádajte komu zabudli vytlačiť registračný formulár a musel chodiť do erazmáckej kancelárie ako na hodiny klavíra? (“Príď zajtra o desiatej, dobre?” “Aha, ty si tu bola včera. To už je desať? Nemôžeš prísť o dvanástej?”)

Catania je však naozaj pekná a na taliansky životný štýl (aka kávička a poobedňajšia siesta) sa dá veľmi rýchlo zvyknúť, rovnako aj na prechádzky v Giardino Bellini, pri Castello Ursino alebo na pláži (ktorú sme išli hneď hľadať a našli sme len koľajnice, pretože áno, v Catanii je pri mori železnica a ak chceme ísť na ozajstnú pláž, musíme sa odviezť autobusom). Na uliciach tu rastú pomaranče, citróny, limetky a grepy, najlepšia zmrzlina je pistáciová a ak priberiem od špenátovo-mozzarellových arancini, vôbec ma to nebude mrzieť.

Nabudúce sa môžete tešiť na zážitky z Acitrezzy, Acireale, Syrakúz a Taorminy. Zatiaľ užívajte jar a rozdávajte radosť. 🙂

A presto, mbari!

Ahojte!

Ako som sľúbila, hlásim sa priamo zo Spojených štátov, kde si nažívame už vyše mesiaca (a ospravedlňujem sa Betke, ktorá mi vravela, že nebudem mať čas písať blogy a nieto ešte točiť vlogy a ja som jej neverila. Mala si pravdu, prepáč, Betty).

Všetko to začalo na letisku vo Viedni, kde nám samozrejme meškalo lietadlo, bez toho by snáď leto nebolo letom. Po dvanástich hodinách v Osle, ôsmich v lietadle a troch vo vlaku sme sa konečne ocitli v našom novom domove  – Point Pleasant Beach, alebo PPB, ak chcete. Na boardwalku sme od Casey vyfasovali kľúče a išli sme sa pozrieť, ako to vyzerá v dome. No, čo vám poviem, nečakala som nijaký palác, ale vraj pred naším príchodom všetko zrekonštruovali (preto zdvihli cenu za ubytovanie z 80 na 125 dolárov týždenne). No… bol to trošku šok. Náš Brownhouse nemal obývačku. Nemal kuchyňu. Všade kopa prachu, kýble s farbou, pravidelne sme sa budili na zvuk kladiva, vŕtačky a raz dokonca vonku niečo zbíjali zbíjačkou (o pol ôsmej ráno, keď každý normálny zamestnanec Jenksu, ktorý closuje o tretej, ešte spí). Najväčším problémom bola asi kuchyňa. Nemali sme taniere, misky, šálky, hrnce ani príbory, preto som si musela vo Wallmarte kúpiť plastový príbor ( a keďže som fancy, tak príbor s trblietkami) a ako misku som používala umytý kelímok z jogurtu. Jednoducho bojové podmienky.

Na Orientation Meeting, ktoré sa konalo pár dní po príchode a museli sme sa ho povinne zúčastniť, sme okrem asi tritisíc pravidiel a zákazov dostali aj priestor na otázky (asi dve minúty). Nechceli sme veľa, iba sušiak na prádlo a fajčiari popolník. Vraj dobre, v stredu. Slovo “streda” sa stalo odpoveďou na všetky naše požiadavky:

“Mark, máme málo hodín, kedy dostaneme viac?”  –  “Nebojte sa, v stredu.”

“Mark, zase je pokazený spodný záchod, kedy ho prídu opraviť?”  –  “Vydržíte do stredy?”

“Mark, *vlož akúkoľvek otázku*?”  –  “V stredu.”

Samozrejme, zabudli špecifikovať, ktorú stredu, takže na niektoré veci čakáme doteraz. No našťastie, záchod nám opravili, fajčiarom dali popolník, kuchyňu dokončili (hoci v poslednej dobe začali zase miznúť taniere a šálky, ľudia z White-u, neviete o tom náhodou niečo?).

Najväčšou vymoženosťou, ktorou nám Američania vylepšili dom oproti minulému roku, je klimatizácia. Za to si priplácame ťažké prachy (a museli sme si priplatiť aj za ďalší pár huňatých ponožiek a mikiny, lebo v devätnástich stupňoch sa nie veľmi dobre spí, najmä keď rozdiel medzi vonkajšou a vnútornou teplotou je 14 stupňov). Samozrejme, regulácia teploty je zaheslovaná, lebo však my nespratní študenti by sme to isto pokazili.

Určite vás zaujíma, ako sa máme v práci. Ja konkrétne pracujem v Sweet Shope, kde sa nepredáva iba zmrzlina, ako som si predtým naivne myslela. Máme 40 druhov čokolády, 54 druhov fudge, 7 druhov candy jabĺk, 29 druhov gumových cukríkov, 16 druhov zmrzliny, 4 druhy točenej zmrzliny, wafle, cake popsy, cookie dough popsy, koláčiky šťastia, 16 druhov taffy, milkshaky, normálny popcorn, karamelový popcorn, cukrovú vatu, cukríkový prášok, dippin dots, zmrzlinové floaty, muffiny, brownies, cookies, praclíky a ďalšie veci, ktoré si Európan nevie ani len predstaviť. Na začiatku som bola z všetkého riadne mimo, nechápala som, čo je na váhu, čo na kus, koľko kešu v čokoláde sa zmestí do štvrť libry, ktoré druhy fudge sú bezgluténové a bezlaktózové a či sú naše praclíky a zmrzlina kóšer. Sľubovali mi, že po dvoch týždňoch bude zo mňa profík. Neverila som im, ale mali pravdu. Teraz už dokážem urobiť takmer všetko, či už čokoládové topánky na vysokom podpätku, zdobené Oreo boxy, čokoládové fidget spinnery, cukrovú vatu alebo “osemposchodovú” točenú vanilkovú. Mimochodom, Američania jedia zmrzlinu veľmi zvláštne, bol to asi môj prvý kultúrny šok. U nás zmrzlinu pomaličky dokola oblizujeme, aby sa nám neroztopila. Ale Amíci? Oni ju hryzú zvrchu, takže niet divu, že sú potom všetci špinaví ako prasiatka. Ďalšou zvláštnosťou sú floaty. Do veľkého plastového pohára sa dá zmrzlina (najčastejšie vanilková, ale pokojne aj iné) a zaleje sa Pepsi, Spritom alebo čudesnosťou menom Root Beer (volá sa to pivo, vyzerá ako cola a chutí ako Listerine, raz som ochutnala a neplánujem tento zážitok zopakovať).

V práci sa nám stávajú všelijaké príhody. Napríklad taký Dano sa hneď v druhý deň po príchode zabuchol v mrazničke. Aby sa zachovala prirodzená rovnováha, na ďalší deň pre zmenu spadol na gril. Mne sa zase podarilo zákazníčke namiesto “Enjoy the rest of your day” povedať “Rest the enjoy of your day”, ale však pochopila teta. Inokedy sa nám zase minuli vajíčka do waffle mixu, tak sme si išli nejaké vypýtať do Pavilionu (najväčší fastfood na boardwalku, rovno oproti Sweet Shopu). Na druhý deň sme opäť potrebovali vajíčka, tentokrát do cake popsov, tak sme znova poprosili o pomoc Pavilion. O malú chvíľku dorazili vajíčka s odkazom: “Láskavo si do Sweet Shopu zožeňte vlastnú sliepku.”

Práve predvčerom prišiel na zmrzlinu nejaký pán a pýtal si dva kopčeky mätovej. Okej, a prosíte si to do misky alebo do kornútika, pýtam sa. Vraj aký v tom je rozdiel.

“No toto je miska a toto kornútik,” ukážem prstom.

Pán zopakuje otázku. Pomyslím si, že možno nevie dobre po anglicky (lebo je tu veľa španielsky a portugalsky hovoriacich ľudí), tak vezmem do jednej ruky kornútik, do druhej misku a pomalým hlasom ako pre debilov zopakujem: “Toto. Je. Kornútik. Toto. Je. Miska.”

Pán sa rozosmeje: “Ale ja som mal na mysli rozdiel v cene.”

Našťastie, máme super manažérov, ktorým nevadí, ak občas niečo pokazíme (napríklad ak nalejeme čokoládový mix do stroja na vanilkovú točenú, však, Magdi) alebo ak vyjedáme veci, ktoré sme omylom spravili z nesprávnej objednávky. Lebo robiť v Sweet Shope a neochutnať, to sa nedá (na začiatku sa to dalo, vydržala som asi dva týždne, no teraz…škoda reči). Dokonca máme niečo, čo náš manažér Tom nazval “Marinin dezertný kútik”, kde nás až tak veľmi nesnímajú kamery a kde sa môžeme napchávať zaslúženou korisťou (čítaj: wafle, popcorn, sundaes a Marina najčastejšie kornútiky s Reese’s Pieces, stále ju nájdem, ako niečo chrúme, love ya, girl).

Čo sa týka životného štýlu, povedala som si, nové leto, nový kontinent, začnem behať. Preto som si v Marshall’s kúpila bežecké legíny a tričká a najprv som skúsila ísť behať ráno. Nefungovalo. Teraz som si celkom obľúbila večerný, respektíve nočný beh (tajomstvo spočíva v tom, že keď prídem o polnoci z práce, nesmiem si sadnúť, rýchlo sa prezlečiem a idem popri Lake Louise, okolo prístavu až k Inletu a po boardwalku naspäť, alebo ideme s Marinou na ihrisko, dáme zopár “kolečiek” na bežeckej dráhe, workout na preliezkach a strečing na pláži). Neviem síce, načo mi to bude, lebo prvá otázka každého človeka po návrate domov znie: “Už prišiel Krešo s pizzou?”, ale páči sa mi to a beh ma baví viac, ako doma (doma ma nebaví vôbec).

Tak si tu nažívame všetci spolu. Slováci, Chorváti, Dominikánci, Češka a Rus. Work & Travel zatiaľ vyzerá ako Drink & Travel, keďže rôzne párty sú u nás na dennom poriadku (napríklad niečie narodeniny, postup Chorvátska do finále MS vo futbale alebo len tak, pri príležitosti druhého štvrtka v mesiaci). Na začiatku sme sa trošku separovali, Chorváti spolu, Slováci spolu. No čím sme tu dlhšie, tým sme väčší kamaráti. Úplne najviac je, keď prídem domov po dvanástich hodinách v práci, vojdem do kuchyne, sadnem si a Luka mi už nakladá misku polievky, lebo opäť s Dambom varili a vraj “vyzeráš unavene, daj si”. Alebo keď na seba cez celý boardwalk robíme s druhým Lukom opičky (máme troch), keď so mnou príde Krešo skonzultovať nové Adidasy, ktoré si objednal, keď ideme s Petrou prať alebo keď mi Kristina umyje tanier a príbor po raňajkách, len tak, lebo je kamoška.

Čo vám poviem, žijeme si tu taký letný americký sen (neviem síce, ako doň zapadá desať / dvanásť / štrnásť hodín postojačky v práci a kŕče v lýtkach, ale tie peniaze nejako zarobiť musíme) a mne sa to páči. Veľmi – preveľmi. A teším sa na to, čo nám prinesú ďalšie dva mesiace tu za veľkou mlákou. Určite vás budem updatovať, takže nemajte boja, užívajte leto, výletujte a rozdávajte radosť. 🙂

Lenka

Kto ma aspoň trošku pozná, vie, že mám rada plánovanie vecí. Ale že brutálne. Mojím tajným snom je založiť si mega farebný bullet journal kombinovaný so scrapbookom a fotoalbumom, no zatiaľ som naň akosi nemala čas, tak aspoň odkladám rôzne vstupenky, lístky, odkazy, letenky, lisované kvety a fotky (samozrejme, tie sú uložené v super organizovaných záložkách v notebooku). Dokonca mám na Pintereste špeciálnu nástenku zameranú na plánovače a bullet journals. Zapisujem si do diára dátumy, stretnutia, deadliny, plánujem výlety, všetko si overujem na Google Mapách a dokonca si v nedeľu večer píšem zoznam kombinácií oblečenia, ktoré budem v Bratislave počas týždňa nosiť (10/10 z tých, ktorí to mne vedia, tvrdia, že som divná. som?).

No ešte lepšie ako plánovanie je pocit, keď mi plány vyjdú. Kedysi som na Instagrame našla toto: “Set some goals. Stay quiet about them. Achieve them. Clap for your damn self.” A presne tak sa cítim, keď sa niečo stane, ako som chcela. Nemusia to byť veľké veci, stačia maličkosti, no keď sama seba v duchu potľapkám po pleci… čo vám budem hovoriť. Neviem sa rozhodnúť, či to je dobrá, alebo zlá vlastnosť, každopádne, väčšina ľudí si pod slovom “satisfying” predstaví ťahajúci sa syr, dokonalú penu na cappuccine alebo pukanie bublinkovej fólie. Ja nie. Predstavím si, že je všetko tak, ako chcem (aj keď bublinková fólia tiež nie je na zahodenie).

Lenže niekedy sa stane, že mi plány nevyjdú. Niekedy, hm – osemdesiatpäť percent z nich, niektorí ľudia by vedeli rozprávať. 🙂 A to sa mi až tak veľmi nepáči. Musím bojovať s faktom, že niekedy nie je v mojich silách ovplyvniť, čo sa stane. A za uplynulý rok toho bolo naozaj veľa. No uvedomila som si, že zmena plánov nie je vždy na škodu. 🙂

Wales – pred odletom do Spojeného kráľovstva som si vravela, že “áno, toto bude najlepšie leto môjho života”. A ono aj bolo, ale nie celkom tak, ako som si predstavovala. Určite v mojich plánoch neboli pavúky, ani fakt, že budem vlastne celé leto na farme dva svetelné roky od civilizácie a že cestovať budem výlučne sama. Pár týždňov pred odchodom som sa už nevedela dočkať, kedy budem konečne doma. No s časovým odstupom ôsmich mesiacov musím povedať, že to bolo naozaj najlepšie leto, aké som zažila. Bývala som u úžasných ľudí, ktorí sa o mňa starali ako o vlastnú, mala som príležitosť byť s najviac cute bábätkom pod slnkom a videla som také miesta, o ktorých môže väčšina ľudí iba snívať.  Ak už toto nie sú #summergoals, tak čo potom?

Bakalárka – ajaj. Téma číslo jeden, ktorá mi zamestnávala myseľ veeeľmi dlho. Chcela som byť tá premotivovaná, ktorá začne písať v novembri a vo februári bude mať hotové a nahodené v AISe. Potom som si presunula deadline na december. Potom na január. A potom sa mi pokazil notebook. Môj ani nie trojročný žiarivožltý kički-rički notebook (respektíve jeho základná doska a grafická karta) odišiel do večných lovíšť a nepomohla ani špeciálna notebooková piecka , ktorú si chalan opravár priniesol z Austrálie. Veľké ďakujem patrí mojim rodičom, ktorí videli, že takto ich dcéra titul domov neprinesie, a kúpili mi nový. Tak som nemusela pokračovať s písaním bakalárky na mobile (hej, aj tak sa dá, ale neodporúčam). Ďalším plánom, respektíve mýtom tradovaným z generácie na generáciu bolo – “keď si k tomu sadneš, tak napíšeš aj desať strán naraz”. LOŽ! Ja osobne som so svojou bakalárkou bojovala. Veľmi. Keď som náhodou išla von, čítala knižku alebo pozerala film, cítila som, že niečo nie je v poriadku. Mala by som predsa písať, nie márniť čas. No a keď som sa k tomu konečne dokopala, tak som len bezradne sedela a… sedela. Neznášala som všetkých, ktorí mali deadliny do konca mája a veselo sa socializovali, zatiaľ čo ja som bola nútená písať. A teraz? Koniec apríla, bakalárka hotová, odovzdaná, so spolužiakmi si užívame #nanukovédni a čakáme na obhajoby. Naozaj by som nemenila s tými, ktorých finišovanie, formálne úpravy a všetka tá byrokracia ešte len čakajú. A okrem toho, mám nový notebook. Čo viac chcieť?

Blog – viem, viem. Hovorila som, že keď sa vrátim z Walesu, ukončím ho. A naozaj som to mala v pláne, dokonca som napísala aj rozlúčkový článok. No stali sa dve veci, ktoré ma prinútili zmeniť názor a pokračovať. Prvou z nich boli reakcie vás všetkých, ktorí ste trpezlivo sledovali tento blog a prežívali so mnou všetko, čo sa vo Walese stalo. Najviac ma však prekvapili ľudia, ktorí nepatrili do cieľovej skupiny tohto blogu a aj tak ho čítali. A ešte tí, ktorí boli seriózne smutní, keď som im oznámila, že blog končí. Ďakujem vám za podporu a hladkanie ega, ste hviezdy! Druhý dôvod pravdepodobne viete, pretože som z neho taká nadšená, že o ňom každému rozprávam. 😀 Po príchode domov na Slovensko som si povedala, že na tri mesiace už cez leto z domu nepôjdem, raz stačilo. Preto nerozumiem, ako je možné, že teraz sedím s kúpenou letenkou do New Yorku, vyplnenou žiadosťou o víza a odrátavam dni do odletu. Životné prekvapenia 🙂 Tiež to nebolo jednoduché, rozhodovala som sa dlho, niekoľkokrát som bola presvedčená, že to celé jednoducho zruším. Veď Amerika nikdy nepatrila medzi moje sny, ja som mala v hlave celý čas naplánovanú Kanadu! No nakoniec som rada, že som to nespravila. Už teraz viem, že to bude dosť zaujímavé leto, stačilo odpovedať na otázky vo formulári na víza, podľa ktorých som usúdila, že s tými Američanmi bude ešte sranda 😀 A áno, cez leto sa môžete tešiť na blogy a dokonca aj ! vlogy ! zo Spojených štátov (ak sa podaria). Tak stay tuned!

Áno, kamoši, toto je život. Úlomok života, v ktorom plány nevychádzajú, ale menia sa na niečo väčšie a lepšie – menia sa na výzvy. Stále mám rada plány, farebné perá a zakrúžkované dátumy. Sú znamením toho, že keď sa podaria, bude to dobré. No keď sa nepodaria, bude to ešte lepšie, zaujímavejšie, dobrodružnejšie. Preto som vždy pri pohľade do diára zvedavá, ktorý plán sa zruší a akej novej výzve budem musieť čeliť (lebo výzvy sú moje číslo dva hneď po plánovaní). Lebo každá bočná ulička, do ktorej chtiac či nechtiac zablúdime, nás niekam dovedie. Aj za cenu, že nechápeme, prečo sa veci zmenili a zúfalo chceme, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Treba sa len modliť a dôverovať a vidieť “bigger picture”, ako sa hovorí v USA (okrem toho, sama nechápem, prečo v tomto článku používam klišé, keď som to nikdy neplánovala).

Najbližšie sa pravdepodobne ozvem až zo Štátov, tak určite sledujte instastorky a najnovšie updates! 🙂

Lenka

Ahojte!

Mám pre vás dve správy.

Dobrú a tiež (relatívne) dobrú.

Dobrá správa – pre tých, ktorí sa pýtali, či bude ešte nejaký článok na blogu – dočkali ste sa! Ďakujem za trpezlivosť a ospravedlňujem sa, mal byť skôr (plánovala som tak týždeň po príchode z UK, ale tak, lepšie o dva mesiace neskôr, ako nikdy, nie?), ale pokúšala som sa tváriť, že píšem bakalárku. Ha-ha.

Tiež (relatívne) dobrá správa – tento článok bude opäť trošku dlhší [long post alert], no dúfam, že vám to nevadí, spravte si opäť popcorn, pizza night alebo hocičo 🙂 dnes sa totiž dozviete, čo by ste určite mali vidieť, ak sa náhodou ocitnete v severnom Walese + zopár mojich obľúbených miest O:)

(tu sa dočítate o Gloucestershire & Worcestershire, no ak plánujete návštevu Dublinu, kliknite sem)

Porthmadog

Borth-y-Gest

Miesto, kde som sa vyskytovala asi najviac. Nielen kvôli tomu, že som tam chodila do kostola a na veľké nákupy (jediné Tesco, Aldi a Lidl v okruhu tridsiatich míľ), dokonca som sa tam raz vydala aj s Murphym pešo na prechádzku – hej, spravil mi scénu v strede High Street pred všetkými ľuďmi, fakt dík, pes. 😀 “Port” je najväčšie mesto na pobreží Cardigan Bay od Pwllheli až po Barmouth, s počtom obyvateľov rekordných štyri tisíc. Vždy je plné turistov, lebo Briti si svoje sny o seaside holidays plnia práve tu, pri Írskom mori. Ak by ste sem náhodou aj vy prišli na dovolenku, určite si choďte pozrieť prístav, námorné múzeum a parnou železnicou Ffestiniog Railway si spravte výlet do Snowdonia National Parku.

Dokonca sa odtiaľto dostanete za cca 20 minút chôdze na (podľa mňa) najkrajšie pláže v okolí: Borth-y-Gest a Morfa Bychan/Black Rock Sands. (Borth-y-Gest je dokonca chránená prírodná rezervácia a jedno z mojich happy places v celom severnom Walese, nachádza sa tam kopec zátok, chodníčkov, drevených mostov, piesočných dún a veľkých medúz). 🙂

Ak by ste chceli ísť na kávu, odporúčam dve super miesta – Siop Coffi T.H. (najviac hipsterské miesto s najlepším cappuccinom a nutellovým brownies pod slnkom, chodila som sem vždy v nedeľu po omši, čítať Nesba a pokecať s chalanmi baristami Tomosom a Samom) a Big Rock Café (totálny coffee shop goal – hipstersko-kresťanská kaviareň, všade sú citáty z Biblie, na menu, servítkach, stenách, proste všade, a dokonca majú v nedeľu vlastnú omšu! a to nespomínam najlepšiu kávu, koláče a bazové pressé. a svetielka!) O:)

Criccieth

Ak by existovala súťaž Naj dedinka Walesu, Criccieth by ju s prehľadom vyhral. V pešej vzdialenosti (rozumej štyridsaťpäť minút) od Tyddyn Iolyn s tým najkrajším “castle on the hill” (Criccieth Castle) na svete. Predstavte si, kráčate do kopca, dostanete sa na vrchol a naskytne sa vám výhľad na hrad, farebné domčeky a more, ktoré vyzerá, akoby nemalo koniec. Sem som chodila s Murphym na prechádzku najradšej. Alebo som si len tak vzala knižku, sadla si na pláž alebo do trávy na hradnom kopci a oddychovala. Určite si pozrite “uličku hviezd” Min-y-Mor, Criccieth Lifeboat Station a hrob Davidla Lloyda Georgea v maličkej dedinke Llanystumdwy vzdialenej asi 10 minút pešo od Criccieth.

A prosím vás, určite si dajte najlepšiu welšskú zmrzlinu Cadwalader’s (skúste double chocolate sprinkle cone a príchute honeycomb, clotted cream a jahoda, mňááám). Nájdete ich, ak pôjdete po High Street smerom z pláže k hradu, oproti Fish&Chips Shopu – a tam choďte tiež, ale skúste skôr, lebo sú tam vždy dlhé rady. 🙂

(Ak budete mať čas, cestou z Pentrefelinu do Criccieth sa zastavte v Pysgota Eisteddfa Fishery – treba odbočiť za pentrefelinským domovom dôchodcov – na úplne top welšskom rarebite a anglických raňajkách. Chodievali sme sem na sobotný brunch s Grimesovcami a ich susedmi. Nezabudnite odo mňa pozdraviť Jean a Saru, ďakujem.) 🙂

Caernarfon

Caernarfon Castle

Tento hrad. Oh myyy ♥ Konečne som ho uvidela naživo a je stokrát lepší, ako nám rozprávala Katarína B. na hodinách britských dejín, dokonca lepší ako Tower of London (neverím, že som toto práve napísala). Strávila som v ňom, uhm, počkajte…šesť hodín, a to asi hovorí samo za seba 😀

Vojdite majestátnou King’s Gate a ocitnete sa v úplne inom svete. Môžete sa voľne pohybovať po všetkých dvanástich vežiach (každá má vlastné meno a históriu!), behať po schodiskách, chodbách, výklenkoch, koľko sa vám len zachce. Nájdete tu aj komnaty s expozíciami, krátke filmy s históriou hradu a dokonca aj múzeum. Ak chcete, môžete sa postaviť aj na presklený balkón na priečelí Queen’s Gate, odkiaľ kráľovná na Deň investitúry prvýkrát predstavuje verejnosti nástupcu na trón, Princa z Walesu.

Llon Eifion

(Hrad Caernarfon je jeho dedičným sídlom.) Normálne mi je až smutno, keď na to takto spomínam… Samozrejme, treba dodať, že vždy, keď som išla niekam na výlet, úplnou “náhodičkou” som si naplánovala prestup v Caernarfone, len aby som mohla hrad opäť vidieť. Raz, keď budem veľmi bohatá, kúpim si tu dom. A basta.

(Ak máte turistické cítenie, môžete sa vybrať do Caernarfonu aj šestnásťmíľovou cestou z Brynciru, ktorá sa nazýva Llon Eifion – často sme sa tam prechádzali s Mirkou, Bertíkom a Murphym. Samé mostíky, potôčiky, kravy a kríky čučoriedok okolo, však nesťažovala som sa.) 🙂

Conwy

Ďalšie z miest, ktoré som chcela vidieť ešte predtým, než som vôbec šla do Spojeného kráľovstva (vďaka Kataríne B. & britským reáliám, samozrejme). A je totálne worth it. Kvôli štyrom veciam: hradu, mestskému opevneniu, Najmenšiemu domu v Británii a Plas Mawr.

Conwy Castle

Conwy Castle síce nie je taký veľký ako Caernarfon, ale tie klenby, priečelia a vežičky naozaj stoja za to. Z jednej strany je obmývaný morom a z druhej ho obklopujú hory. A je to určite jediný hrad na svete, cez ktorý premáva železnica 😀 Najlepší na ňom je však visutý most ponad hradnú priekopu #castlegoals 🙂

Z hradu sa môžete presunúť priamo na mestské opevnenie, ktoré obklopuje celé historické centrum Conwy. Dá sa naň dostať len na štyroch miestach, takže pozor, aby ste sa niekde neoklamali ako ja (keď som musela ísť cikať a nevedela som nájsť východ, tak som zvažovala, či mám zoskočiť, alebo čo). Každopádne, ten výhľad je skvelý.

Najmenší dom v Británii

Cestou na pláž sa zastavte v Plas Mawr, autentickom mestskom dome z alžbetínskeho obdobia (16. storočie) – pomáhala som tam záhradníkovi, ktorý povedal, že ešte nikdy nevidel človeka zo Slovenska. Tak teda tešilo ma. A na promenáde nevynechajte takzvaný Najmenší dom v Británii, kde kedysi žil správca prístavu (sám, of course) a naraz sa tam zmestia len traja ľudia, aj to LTT. A vyskúšajte Parisella’s Ice Cream, cantaloupe v charcoal kornútiku, mňááám.

Ynyscynhaearn

Najkrajšie veci prichádzajú nečakane, a to asi platí aj o miestach. Kúsok za Pentrefelinom sa po poľnej cestičke dlhej asi jeden a pol míle dostanete do sveta Charlotte Bronteovej. Začína to už na samotnej kľukatej ceste, obklopenej nízkymi

Ynyscynhaearn

stromami, púpavami a vresmi. Zrazu uvidíte v diaľke hájik stromov, v ktorom sa skrýva Kostol sv. Cynhaearna z 12. storočia aj s malým cintorínom, kde sú pochovaní významní obyvatelia Porthmadogu. Keď vojdete, všetko stíchne a vy cítite tú atmosféru. Akoby ste sa vrátili v histórii o niekoľko storočí dozadu. (A keď som sa dozvedela, že Tyddyn Iolyn bol pôvodne starou farou Ynyscynhaearnu! Aká pecka, čo si!)

Coed y Brenin (Snowdonia National Park)

Severný Wales sa celý nachádza v národnom parku Snowdonia, ktorého súčasťou je aj Coed y Brenin Park. Len pár slov – ovce, čučoriedky, bicykle, craft markets s najlepším medom a bazalkovým chlebom ever. A ak pôjdete cez Dolgellau, zastavte sa na vyhliadke na Mount Snowdon, lebo je to jedna z najkrajších vecí, ktoré ste kedy videli, neviem, prečo mi to pripomínalo tie obrázky z Islandu, možno kvôli vodopádom, ktoré tečú z vrchu hôr až dole k úpätiu. A ak máte radi techniku, určite si pozrite Electric Mountain (sama nechápem, že niečo, čo má v názve slovo “electric”, môže byť také pekné.)

Liverpool

Klasika, ktorú by bolo hriechom obísť. Jedno z najkrajších miest, aké som kedy navštívila. A dôvody? Je ich hneď niekoľko:

• Albert Dock – bezpochyby najväčšia atrakcia celého Liverpoolu a ako hovorím ja, “centrum mesta na mori”.
  

  Albert Dock

  Nájdete tu múzeá (Maritime, Slavery, Titanic a iné), obchody, 60 metrov vysoký kolotoč Echo Wheel, hotely, reštaurácie, business centrá, vyhliadky, sochy, majáky, vlajočky, svetielka, street food carts… Všetko tematicky prepojené s loďami a námorníctvom. Sen.

• The Beatles Story – navštíviť Liverpool a nepozrieť si múzeum “Chrobákov”, to akoby ste tam ani neboli. Preto Beatlesáci všetkých krajín, spojte sa! A choďte do Liverpoolu. Neoľutujete, verte mi.
  

  China Town

• China Town – nikdy by som si nemyslela, že liverpoolsky China Town môže mať krajšiu bránu, ako ten londýnsky. A here we go. Londýn, choď sa hanbiť do kúta.
• Metropolitná katedrála Krista Kráľa
• Kostol sv. Lukáša – zbombardovaný kostol, stoja len múry. Žiadna strecha a vo vnútri rastie tráva. Pre mňa jednoznačne jeden z najsilnejších okamihov, keď si uvedomíte, že niektoré veci neboli, nie sú a ani nikdy nebudú okej. Že sa musíme snažiť, aby sa už nikdy nezopakovali.

Manchester

Toto mesto som vždy vnímala ako niečo nepekné a industriálne. Ach. Manchester je krajší ako Liverpool. Milujem ho, seriózne, lebo:

Etihad Stadium

• Etihad Stadium – legendárny štadión klubu Manchester City.  Ak vás čo len trošku baví futbal, šup šup, električkou z Piccadilly Gardens smerom na Holt Town, vystúpiť na tretej zastávke. Nemáte za čo 😉
• Technical Museum – okej, toto nebola moja šálka kávy, ale pre nadšencov vedy a techniky úplne že heaven (vesmírny pavilón bol zatvorený, škoda).
• Nothern Railway Comapny Depot – depots sú manchesterskou špecialitkou. Sú to bývalé rušňové depá, v ktorých sa nachádza park s lavičkami, fontánou,
  

  Exchange Square

  kaviarničkami, preliezkami, jednoducho také cozy & comfy places, kde si len tak dáte grilled cheese sandwich a flat white.

• Exchange Square – ak chcete pozorovať, ako plynie život v Manchestri, sadnite si na trávnik na Exchange Square. S výhľadom na Národné futbalové múzeum, katedrálu, centrum Arndale a kino Odeon ani nezbadáte, ako rýchlo vám ubehne čas (ja osobne k tomu odporúčam aj Jo Nesba, muhahá).
• Arndale – však Primark, Debenhams a Selfridges. Netreba komentovať O:)
• The John Rylands Library – bookwormovia robia veľkú chybu, keď sa sústreďujú len na knižnicu v Trinity College. Lebo toto je totálne #librarygoals, lebo knižiek sa môžete aj ! dotýkať ! A vyzerá to tam skoro ako v Rokforte, veď sa presvedčte sami.
• Manchester Cathedral – príjemné prekvapko bolo, že hlavná katedrála mesta nie je anglikánska, ale rímsko-katolícka. A tiež si môžete posedieť v katedrálnych záhradách medzi rozkvitnutými stromami (čo sú to za stromy, že kvitnú v auguste, neviete niekto?)

Portmeirion

Najkrajšia fake dedina v celej galaxii, len desať minút autobusom od Porthmadogu! vystúpte v Minfforde a prejdite sa po cestičke lemovanej kríkmi hortenzií, až kým sa nedostanete k samotnej dedinke Portmeirion. Postavil ju akýsi barón, ktorý si zamiloval taliansku architektúru a pomyslel si, že prečo by aj on nemohol mať kúsok Talianska v severom Walese? Tak vzniklo miesto, ktoré by ste si pomýlili s pohľadnicou z Toskánska. Palmy, majáky, fontány, kvety, “akože” priečelia bazilík a budov, falošné lode na mori, obrí šach… Jednoducho, miesto ako z Alice v krajine zázrakov. Worth it.

Barmouth 

Prímorské mestečko a vyhľadávaná turistická destinácia. Dostanete sa sem vlakom, ktorý ide po pláži, áno, čítate správne, seriózne po piesku! Veľmi mi pripomína chorvátske

Barmouth Beach

prírodné pláže, na ktorých rastú trsy žltej trávy, v diaľke vidíte šarkany a farebné domčeky a môžete si nazbierať plné vrecká mušlí (ako ja). Alebo si len tak sadnúť do piesku s knižkou a Oreo donutom a vychutnávať si slnko, morský vzduch a atmosféru (hej, bola som tam zrovna na bank holiday, ale Barmouth je určite pekný aj cez pracovné dni).

Gobowen

Dedinka blízko Wrexhamu a Oswestry  v grófstve Shropsbury, kde žije Mirkin brat Kája so ženou Radkou a synom Jakeom. Pre mňa synonymum civilizácie. Keď som poobede vzala Bertíka na prechádzku, konečne som sa mohla pozerať na tehlové domčeky, ktoré sú britským must-have (ale je to lož, sú len v Anglicku, vo Walese nie je ani jeden). Ľudia mi kývali, pozerali sa na bábätko alebo sa len tak zastavili pri plote a spýtali sa, ako sa mám. A že Briti sú chladní a uzavretí. Ha! V Gobowene určite nie. Keď budem veľká, raz sa sem presťahujem.

Saint Tudwal’s Islands Archipelago

Tulene na skale

Top zážitok celého leta. Veď koľkokrát za život idete na lodi chytať ryby na otvorené more? Ráno sme si ja, Rob a Kája nachystali udice, háčiky a návnady a odviezli sme sa do Pwllheli Marina, kde majú Grimesovci “ustajnenú” loď. Tak som zažila spúšťanie lode na vodu (nasadnete na loď, ktorú si zapojí traktor na vlečku ako príves a po špeciálnej veľkej šmykľavke vás spustí dolu), chytila som sedem makrel na jeden háčik a videla tridsať tuleňov na skale pri Saint Tudwal’s Islands. Dokonca mi Rob požičal loď, aby som si na chvíľku zakormidlovala, a čuduj sa svete, nikto sa neutopil 🙂 Dokonca sme si zakývali s Bear Gryllsom, ktorí vlastní jeden z ostrovov a práve si tam čistil loď (úprimne, vedeli sme, že je vo Walese, lebo nám to deň predtým povedal sused John, videl ho v Porthmadogu na nákupoch). A jazda späť do Pwllheli cez trojmetrové vlny bola jednou z najadrenalínovejších v mojom živote. Veď som skoro spadla do mora asi len desaťkrát (nehovorte to mojím rodičom prosím, teda – čau mami) 😀

Milujem severný Wales. Bodka. Dajte vedieť, ak sa tam náhodou ocitnete a budete potrebovať radu (kde sú toalety v Porthmadogu, na ktoré nástupište máte ísť v Chesteri alebo aký kurací wrap si máte dať v Big Rock Café).

Ste hviezdy, že ste vydržali čítať až do konca. Mám vás rada, a new blog post (tentokrát posledný) coming soon!

…luck, byť v tomto Spojenom kráľovstve 🙂 dnes ďalšia časť seriálu “Lenky aupairky príhody a skúsenosti”, tak sa pekne posaďte, vyložte si nohy, vezmite popcorn a užite si ďalší exkluzívny pohľad do zákulisia severného Walesu.

• The grass is greener on the other side

Aj vás vždy úplne uchvátia fotky z Walesu alebo Írska, na ktorých je zelená trávička, kamenné múry, sem-tam nejaký strom, pasú sa tam ovečky ako huňaté biele obláčiky… Romatika, čo? Ja osobne som mala vždy chuť sa naboso rozbehnúť po tej úžasne mäkkej tráve dolu kopcom, vietor vo vlasoch, slnko na oblohe – raj na zemi 🙂

Ha-ha-ha. To určite.

Kde sú ovce, tam sú, spravidla, aj ovčie…ehm…výkaly. V praxi to vyzerá asi tak, že nemôžete spraviť ani jeden krok bez toho, aby ste do nejakého nestúpili. Seriózne, tie bobky sú úplne všade. A ak budete mať šťastie, tak sa vám podarí sa v nich aj vyváľať, ako mne napríklad. (Šmykla sa mi noha na mokrej tráve, no a čo!) Ale vraj to nosí šťastie, tak uvidíme 🙂

• Seaside life

Ak žijete pri mori, celý váš život výrazne ovplyvňuje príliv a odliv. Well, ani nie tak váš život, skôr životy návštevníkov a turistov, ktorí nevedia, ako sa more správa. Predstavte si napríklad, že stojíte na vyvýšenom pieskovom výbežku z pláže. Začína príliv a vy si myslíte, že však pohodka jahodka, keď to bude kritické, proste sa vrátite na pláž.

Dovoľte, aby som vás vyviedla z omylu.

Voda pieskové výbežky nezaplavuje len z jednej strany, ale z troch. Čiže reálne máte približne minútu a pol na to, aby ste sa dostali do bezpečia pláže. Ak sa vám to nepodarí, v lepšom prípade zostanete uväznení na kúsku piesku ako Robinson na opustenom ostrove, v horšom prípade si zaplávate (čo nie je až také super, lebo vo Walese sú okrem nebezpečných spodných prúdov aj žraloky a iní domáci miláčikovia, ktorí by si vás s radosťou dali na večeru). Každopádne, musí pre vás prísť pobrežná stráž na helikoptére a vytiahnuť vás do bezpečia. Preto môžete často v noci počuť zvuk motorov a vidieť v diaľke svetlo pátracích reflektorov. Ako z Medicopteru alebo Doktora z hôr. No pláž býva komplikovaná, aj keď je odliv, nemyslite si. Všade sú výstrahy pred rýchlym pieskom, ktorý je fakt rýchly – chvíľka nepozornosti a ste po členky zaborení v piesku (vtedy som pochopila, že nízke gumáky nie sú to pravé orechové do severného Walesu).

Vďaka prílivu a odlivu môžete vidieť aj kopu zaujímavých živočíchov, ktoré vyplaví more na pláž. Keď som uvidela svoju prvú veľkú medúzu v Borth-y-Gest, bola som z toho riadne vyhappená. Po týždni mi to už prišlo menej zábavné a po ďalšom týždni ma to maximálne vytáčalo. Veď nič nie je horšie, ako keď na pláži stúpate na polozhnité medúzy. Nechutné.

• Raf Raf!

Okrem helikoptéry môžete v severnom Walese počuť aj iné lietadlá, konkrétne…stíhačky. Na Isle of Anglesey, najzápadnejšom výbežku celého Walesu, ktorý je čo by kameňom dohodil od Tyddyn Iolyn, sa totiž nachádza základňa RAF (Royal Air Force – Kráľovského letectva), z ktorej v minulosti lietali aj princovia William a Harry. Takže každý deň nám tu nad hlavou lietajú stíhačky smerom na Porthmadog, väčšinou tak tri-štyri pohromade, robia otočky, saltá, proste SIAF v menšom na welšskom nebi 🙂

• Dopravný servis

Pri dopravných prostriedkoch ešte chvíľku zostaneme, lebo aj šoférovanie auta je tu dosť zaujímavé 🙂 A teraz nehovorím o tom, že sa tu jazdí v ľavom pruhu, na to som si už zvykla. Problémom je, že vo Walese je 80% ciest postavených pre 1 (slovom ! jedno !) auto. Čo je niekedy fakt dosť prúser, ak sa stretne napríklad dodávka a Robov a Mirkin Mitsubishi Shogun. Samozrejme, všade sú takzvané “passing places”, matematicky to vyzerá asi takto: na 2 metre dopredu pripadá 5 metrov cúvania. A nie, nevbehnete len tak kolesom do poľa, aby ste sa vyhli iným autám, pretože všetky cesty sú obohnané nízkymi kamennými múrikmi.

Ďalšia vec je, že cesty sú tu strašne, ale naozaj strašne úzke. Ak ide v jednom pruhu kamión, spätné zrkadlá oprotiidúcich áut si dávajú high-five s kameňmi v múrikoch. Predbiehanie je taktiež mission impossible. A to nespomínam fakt, že do kruhového objazdu sa vchádza z dvoch pruhov  (nie z jedného ako u nás) a je to riadne mätúce.

(Niečo ako dopravná polícia tu neexistuje, čo je celkom super, lebo Grimesovci si pár týždňov dozadu kúpili najnovšie Audi RS4, 450 koní, takže sme cestou do Pwllheli mohli ísť vyše 230 km/h, parádička.)

• Yumsies!

Čo vás možno zaujíma najviac je, či naozaj Briti nevedia variť. Kde je pravda?

Hm, ťažko povedať. Ja osobne by som si za scones+clotted cream+jam & Welsh rarebit dala aj koleno vŕtať 🙂 inak dosť nanič. Neviem ako u vás doma, ale keď my pečieme napríklad kura, tak ho predtým osolíme, okoreníme, posypeme paprikou… Tu nie. Chúďa holé kura sa predáva v sáčku, v ktorom ho rovno strčíte to rúry (áno, kura aj so sáčkom, wtf). Bez soli, bez ničoho. Výsledkom je kura bez chuti, ku ktorému sa dáva varený hrášok, mrkva, opekané zemiaky, gravy a yorkshire pudding (ten je mňamka). Typické britské jedlo.

Raňajky – toast! Lebo neotoastovaný chlieb sa tu proste nejedáva. S maslom a pomarančovou marmeládou. Slané raňajky tu neexistujú. (A fakt som jediná, ktorá si najprv naleje do misky mlieko a až potom prisype cereálie?)

Maslo! Tu v UK sa predáva zásadne slané. Nechutne slané. Akože – WTF??? Načo? Nie je nič lepšie, ako piecť koláče so slaným maslom, naozaj (precíťte tú iróniu). Aj keď v poslednom čase si dosť fičím na toaste s maslom Lurpak a horúcou čokoládou, och 🙂 Inak je podľa Britov najlepšie Kerrygold. Bez diskusie.

Obed – sendviče. Maslom/majonézou treba natrieť ! obidva ! krajce chleba, inak budú na vás pozerať ako na debilov, vraj PREČO, prepánakráľa, som nenatrela obidva krajce? (lebo nechcem zomrieť na vysoký cholesterol, of course). Ak nie sendviče, tak krevety alebo cheese & crackers & paté.

Večera – jediné teplé jedlo dňa. Mäso musí byť, buď ako roasted dinner (opísané vyššie), shepherd’s pie alebo keď chceme niečo “diétne”, tak fish&chips. S kopcom majonézy a sweet chilli sauce, samozrejme. (Neviem, či som toľko pribrala kvôli tomuto, alebo kvôli tým kopcom zmrzliny Ben&Jerry’s a Häagen-Dasz, ktorými sa ládujem každý druhý večer, lebo chápete, na Slovensku si také ako chudobný študent nemôžem dovoliť) 😀

Ak sa povie cake, obyvatelia Spojeného kráľovstva si hneď predstavia vysokú čokoládovú tortu bez náplne, poliatu kondenzovaným mliekom. Krycie meno “dvojitá smrť”, ale inak to je mega dobré 🙂 okrem toho si tu ľudia fičia na hrozienkach, najčastejšie kupovaná položka v supermarkete je pain au raisin (slimák z lístkového cesta s vanilkovým pudingom a hrozienkami, ofc) a Welsh cakes, ktoré sa samozrejme otoastujú a natrú maslom, bez toho by to predsa nešlo, všakže.

Raz som piekla koláč, chápete, taký ten klasický kysnutý s jahodami a mrveničkou. Nebol taký ako od starkej, to je nemožné, ale aj tak som naň bola hrdá. Rob ho ohodnotil slovom “delicious”, ale z výrazu jeho tváre bolo jasné, že už jedol aj lepšie veci. Asi o mesiac prišli na návštevu ku Grimesovcom kamoši z Írska s tromi deťmi (Eoin a Grainne + Aideen, Clodagh a Senan – ani sa nenamáhajte vyslovovať tie mená, ja som si ich chcela na začiatku všetkých očíslovať), tak si vravím, upečiem bublaninu. S oklieštenými surovinami sa mi (ne)podarila asi najhoršia bublanina môjho života, nízka, suchá, blé. No a Rob + všetci Íri sa ním išli zadrhnúť. Vraj nikdy nič lepšie nejedli, malý Senan (3 roky) sa vyjadril takto: “I don’t know your name but you’re amazing and the best cake maker ever.” Ako sa vraví, sto ľudí, sto chutí, čo dodať.

Palacinky! “And you can make the best pancakes, this is like a pancaketopia” – írske deti boli zjavne spokojné. Eoin sa mi chcel odvďačiť za umlčanie deciek (keď majú plné ústa, nemôžu rozprávať = dôležitý lifehack), tak mi hovorí, že mi spraví palacinku. A ja že nie, thanks Eoin, spravím si sama. Na to mu Mirka/Rob odpovie: “Nechaj ju, ona si spraví nejakú čudnú východoeurópsku verziu s čokoládou a ovocím”… akože, WTF??? Čudná východoeurópska verzia??? A britsko-írska verzia je v pohode, keď si sladkú palacinku vyprážanú na oleji natrú slaným maslom, posypú kilom hnedého cukru a polejú citrónovou šťavou? Veď sme ľudia, nebuďme rasistickí k palacinkám, aj tak sa nakoniec všetky vždy zjedia, nie?

Okrem toho, Briti nemajú ani tušenie, čo to je kaleráb. Ani slivka. V obchodoch niečo také nenájdete. Hrubá a polohrubá múka? To tam u vás vo východnej Európe máte viac druhov? No veru hej, máme.

(Čo mi chýba z slovenského jedla? Chleba, taký ten fajný čerstvý od Smatanu – Topoľčanci vedia, o čom je reč – potom tvaroh, slaninka, Granko, Niva. A starkine koláče, samozrejme ♥)

• Omše

Omše sú tu vo Walese tiež veľmi zaujímavé 🙂 Katolíci sú tu menšina, najviac je ateistov, na druhom mieste sú anglikáni. Omša býva raz týždenne, počet ľudí v kostole cca 40, priemerný vek 70+. Možno to je dôvod, prečo takmer každú od môjho príchodu do UK nosím obetné dary (možno sa boja, aby sa babičkám a deduškom cestou k oltáru nezlomila palica). Dokonca chceli, aby som čítala čítanie, čo som, samozrejme, odmietla. Inak sú tu ľudia veľmi vtipní, keď kňaz povie “dajte si znak pokoja”, podávajú si ruky, ale keď na niekoho nedočiahnu, jednoducho mu zakývajú. Tak si predstavte, ako si celý kostol na čele s kňazom kýva navzájom 😀 Po úvodnom prežehnaní nasleduje asi toto:

(kňaz) “Good morning brothers and sisters.”

(ľudia zborovo) “Good morning, father.”

(kňaz sa tvári, že nepočuje) “I can’t hear you, brothers and sisters!”

(všetci ľudia kričia) “Good morning, father!”

Je to zlaté. Čo sa mi však páči úplne najviac – keď skončí omša, kňaz sa postaví pri dvere a s každým si podá ruku, či prehodí zopár slov. (U nás v Topoľčanoch by to bolo nereálne hlavne v nedeľu po devine, to by tam chudák dekan či kapláni museli stáť do večernej omše) 😀

• I siarad cymraeg

A aby som nezabudla, posledná vec, ktorú som sľúbila – welština. Jazyk, ktorý sa okrem írčiny nepodobá na nič, možno ešte na knihy J.R.R. Tolkiena. Všetky nápisy a hlásenia na stanici sú najprv vo welštine, až potom v angličtine. “F” sa číta ako “V”, “LL” ako “CH/K” (teda Pentrefelin ako Pentrevelin a Pwllheli ako Pecheli). Množné číslo vytvoríte pridaním koncovky “au” za slovo. Však easy-peasy, nie?

Modelová veta vyzerá asi takto:

“Croeso Cymru ildiwch cyngor araf cyflymder traeth cysylltu llywodraeth bws.”

Vyzerá to strašne inteligentne, ale v skutočnosti som tu práve napísala všetky výrazy, ktoré viem po welšsky 🙂 Takže slovo po slove:

vitajte | Wales | daj prednosť v jazde | mestská rada |spomaľ | rýchlosť | pláž |spájať | vláda | autobus

Ako iste vidíte, prvé sa človek vo Walese nenaučí takú tú klasiku ako ahoj, prosím a ďakujem, ale to, čo je na dopravných značkách a nápisoch 😀 ale zase aby som neklamala, ďakujem po welšsky sa povie tak…no, znie to, akoby ste si odpľuli poriadny chrcheľ (vždy mi napadne tá hláška z Titanicu, viete: “Rose, musíš to vytáhnout až z paty”).

Asi som mala dať na začiatku long post alert, však? 🙂 ak ste sa dostali až na koniec a zjedli všetky svoje pukance, gratulujem, úroveň dokončená! Oddýchnite si na pár dní, nasledujúci článok bude o miestach, ktoré som tu v UK navštívila a sú (podľa mňa) worth seeing 🙂

(P.S.: Áno, toto som písala pri čudnej východoeurópskej palacinke s čučoriedkami a čokoládou. Ako vravieva ocko: “Nevadí, že si nedajú, aspoň nám viac zostane.”) 🙂

Fun fact about Wales: Tentokrát ho vynechám, keďže tu ↑ hore ↑ máte o fun facts celý liebesbrief 🙂

Motherhood fact: Keď idú bábätkám zuby, hryzú a pchajú si do úst všetko, čo im príde po ruku. Berťo mi strašne rád žužle prsty – a viete, čo je maximálne nechutné? Keď do toho začne vracať, proste, z úst mu idú prúdy jedla a on stále žužle môj prst a nechce pustiť, no joys of teething & weaning.

British thing of the week: Tento cider z miestnych vinohradov…oh myyy ♥ mám pri ňom také malé londýnske deja vu 😀

Už niekoľkokrát som sa posadila k notebooku s tým, že idem ! konečne ! písať článok o Walese. A rovnako som ten notebook aj niekoľkokrát zatvorila a vzdala to. Prečo? Z dvoch prostých dôvodov:

1.) nie všetko také ružové, ako to na prvý pohľad (Instagrame) vyzerá

2.) niektoré veci mi už po čase prídu normálne (ľutujem, že som si nezačala od začiatku zapisovať všetko, čo ma tu šokovalo)

Ak sa vám bude zdať, že tento článok nemá ani hlavu, ani pätu, nuž – asi naozaj nemá. Budem písať jednoducho to, čo mi práve napadne (lebo sa stáva, že sa ráno zobudím so super nápadom “to musím dať na blog!” a o pár hodín na to úplne zabudnem).

Let’s start.

Od začiatku som vedela, že nebudem bývať v meste. Ale keď sme šli s Robom z letiska a odbočili sme z dediny na nejakú odveci cestu pomedzi stromy, pochopila som, že nebudem bývať ani v dedine. Lenže my sme išli stále ďalej a ďalej, až zrazu Rob povedal:

“Pozri, tam je Tyddyn Iolyn.”

A ukázal z okna na zopár domčekov na vrchole kopca v diaľke. Robí si srandu? Veď to je úplne mimo civilizácie! (A to som netušila, že k nám na farmu nevedie ani asfaltka – poľná cesta rulez.)

Och, a keď sme pri tej civilizácii. Tešila som sa na to, ako si tu nájdem kamošov a nadšene som o tom Mirke raz v aute rozprávala. Jej reakcia? “No, tak good luck teda.” (Dúfala som, že si zo mňa uťahuje.) Prvý víkend zorganizovali Grimesovci barbecue pre všetkých susedov (sused = človek, ktorý býva bližšie ako 10 km). Okrem toho prišli aj Mirkin brat Kája so ženou Radkou a malým synom Jakeom. Dokopy približne dvadsaťpäť ľudí (aby ste mali predstavu, ako vyzerá welšské barbecue – antipasti, jahňa, kura, špekačky, zemiaková kaša s pažítkou, indický kuskus, mozzarellovo-avokádový šalát, cviklový coleslaw, grilované portobello šampiňóny, syr&krekry a nakoniec čokoládová torta a amaretto mousse). Po takejto koncentrácii ľudí mi naozaj ani nenapadlo, že nasledujúci mesiac sa budem okrem Roba a Mirky rozprávať len s poštárom a pani na upratovanie. Angličtinu si doteraz cvičím iba na psovi, somároch, kravách a ovciach. A odkedy otvorili Siop Coffi v Porthmadogu (moje obľúbené miesto v celom Walese), tak sa rozprávam aj s chalanmi baristami, chápete, vypýtam si latte a nutellové brownies a tak.

Poviete si, prečo teda nejdeš do mesta, vypadnúť niekam von? Problém je, že zastávka autobusu je v dedine, vzdialenej cca 15 minút chôdze. Okej, to nie je až také hrozné. Skutočným problémom sú kravy. Pasú sa pri našej poľnej ceste a po poslednej skúsenosti naozaj nemám odvahu si len tak medzi nimi vykračovať. Preto ak chcem niekam ísť, musím poprosiť Mirku alebo Roba, aby ma hodili autom na zastávku alebo rovno do Porthmadogu alebo Criccieth. Ak idem niekam ďalej na výlet, musia ma vyzdvihnúť až v Bangore (40 minút cesty od nás), pretože autobusy večer jednoducho nechodia.

(Niekedy sa však na cestičke kravy nepasú, čo je celkom pozitívne, no pri toľkých zákrutách nikdy nevieš, kedy na teba vybehne polovica stáda. Preto som si veľmi strategicky vybrala takzvaný “emergency tree”, na ktorý by som sa v prípade dobytčieho útoku vyšplhala. A časom overená životná múdrosť: ak zacítiš čerstvé kravské lajno, utekaj. Rýchlo.)

A počasie. Pred odchodom do UK som sa Mirky spýtala, aké tam približne býva leto, aby som vedela, čo si mám zbaliť. Vraj “mixed bag, think mountain and sea”. Vôbec som nevedela, čo si pod tým pojmom mám predstaviť. Teraz už viem. Aj to, že Walesania vnímajú zimu a teplo trošku inak, ako my. Napríklad tu máme 18 stupňov Celzia, ja sedím v svetri a huňatých ponožkách so šálkou čaju v ruke, a oni behajú v kraťasoch lebo “it’s so bloody fucking hot”. Ak neprší, každé počasie je “nice weather”, odhliadnuc od teploty. V realite to vyzerá asi tak, že krátke nohavice som mala oblečené dokopy asi trikrát a mikinu/huňatý sveter každý deň. Vravím, že u nás doma máme tropické horúčavy. Walesania: “Tropické? Akože dvadsaťosem stupňov?” Well, žite si ďalej vo svojej bublinke, obyvatelia Britských ostrovov. 

Pri obyvateľoch ešte chvíľku zostaneme. Pozdrav vždy nasleduje obligátna otázka “how are you doing?”, na ktorú neočakávajú odpoveď. Pravda je taká, že by ich ani nezaujímala, lebo ľudia, napriek tomu že sa správajú milo a usmievajú, vás v skutočnosti majú úplne na háku. Je to ešte zložitejšie, ak nie ste zo Spojeného kráľovstva / Írska. Tu v Británii sa delí svet na “my verzus Európa” (lebo UK nie je Európa, ale pupok sveta, všakže). A keď sa spýtajú, odkiaľ som, prichádza čas na vysvetľovačky: “Nie, nie sme Československo. Nie, Slovensko nie je časťou Ukrajiny. Je to stredná Európa, nie východná. Nie, nie sme pod nadvládou Ruska. Nie, nemáme u nás ani komunizmus, ani socializmus. Áno, aj u nás rastú slivky.” (Ak chcete poznať celú slivkovú story, spýtajte sa ma v septembri, napíšte správu, zavolajte na Skype alebo pošlite poštového holuba – a pribaľte Horalku, Milsy údený oštiepok a dva krajce chleba od Smatanu, ďakujem.)

Toľko zatiaľ k Walesu a tomu, ako sa snažím plávať po prúde (a občas proti prúdu). Nabudúce sa dozviete pravdu o zelených pasienkoch, dáme si kurz welštiny, dopravné okienko, kuchyňu Lidla Walesu a okrem toho zistíte, aké zvuky môže počuť človek na farme a čo obnáša pravý “seaside life”. A ďalšie čudesnosti, samozrejme, lebo Wales nikdy neprestane prekvapovať. Stay tuned! (po welšsky: cadw mewn cysylltiad!) 😛

Fun fact about Wales: V Spojenom kráľovstve je prakticky nemožné umyť si ruky vlažnou vodou. Prečo? Lebo každé umývadlo má jeden kohútik na studenú vodu a jeden na teplú. Ďaleko od seba, takže šanca, že sa zmiešajú, je 0,0%. V praxi to vyzerá tak, že máte ruky buď zmrznuté alebo utrpíte popáleniny 2.stupňa.

Motherhood fact: Budúce matky, zapisujte si: banán, zemiak, jablko, hruška, mango – vyperiete. S mrkvou, tekvicou, sladkým zemiakom a brokolicou už také šťastie mať nebudete. (hej, zničila som si tu dve tričká, fňuk-fňuk). Kŕmenie dieťaťa nie je také easy-peasy, ako na prvý pohľad vyzerá. A keď ho konečne nakŕmite a v duchu sa potľapkáte po pleci, že good job, dieťaťu sa zalesknú očká a už sa mu z úst lejú Niagarské vodopády mrkvy/kaše/avokáda/doplňte podľa obsahu žalúdka. Teda podbradníka, som chcela povedať.

British thing of the week: Prichádza čas na tradičnú vec. Marmite! Slogan vraví – Love it, or hate it. V mojom prípade definitívne to druhé, ale proti gustu žiaden dišputát, samozrejme, ak má niekto rád toast s príchuťou zhnitej zeleniny, go for it.

(skôr, než začnem, tri veci. Prvá – viem, že tento blog mal byť pôvodne o Walese a namiesto toho sú tu príspevky o celkom iných miestach, ale toto je posledný newelšský článok, sľubujem. Druhá – som presťahovaná do veľkého domu, kde je o 90% menej pavúkov ako v mojom domčeku, čo je totálne skvelé, keďže moja fóbia sa tu stále zhoršuje. Tretia – nie, Enriqueho na traktore som už nevidela, takže keep calm, farmárova žena zo mňa nebude.)

!!! galéria pod článkom !!!

Neviem, či viete, ale milujem narodeniny. Akékoľvek, nielen tie moje. Ten deň, keď si užívate rodinu, kamarátov, gratulácie, úsmevy, darčeky, tortu, garden párty a grilovačky (ak máte to šťastie a narodili ste sa v lete ako ja). Najlepšie na tom je, že nie ste sami, ale obklopení ľuďmi, ktorí vás majú radi a chcú spraviť váš deň výnimočným.

Uhm. Narodeniny #2k17 a ja som mala byť niekde na farme vo Walese, sedieť opustená medzi pavúkmi a čítať iba facebookové gratulácie?! No to v žiadnom prípade, ja sa chcem na svoje vlastné narodeniny socializovať! To znamenalo len jediné: musím vypadnúť niekam preč. Najlepšie do inej krajiny. Spočítala som všetky premenné (okej, toto prirovnanie nie je veľmi vhodné, lebo matematiku používam, len keď rátam trojčlenku pri pečení bábovky) ejkejej Holyhead + days off v nedeľu a pondelok + moje narodeniny vychádzali tiež na pondelok (je to náhoda? myslím, že nie!) a výsledok bol jasný. Ide sa do Írska!

Mirka a Rob boli mojím plánom úplne nadšení (neviem, či chceli, aby som mala pekný víkend, alebo sa ma snažili zbaviť), vraj byť v severnom Walese a nenavštíviť Dublin, za to by sa mal každý smažiť minimálne dva roky v pekle. Dokonca mi ako darček darovali lístky na trajekt (ktoré stoja okolo 80 eur – sama nechápem, ako som si zaslúžila túto rodinu, sú najviac). Zostávalo už len booknuť si ubytko cez Airbnb, naštudovať mapu centra, nedeľné omše a vualá! Mirka s Robom ma hodili autom do Bangoru, odkiaľ ma čakala polhodinová cesta vlakom cez Isle of Anglesey až do Holyheadu (hej, a stála viac ako lístok z Bratislavy do Prievidze). Prístav som našla celkom v pohode, a inak, vedeli ste, že check-in na lodi vyzerá presne ako ten v lietadle? Pasová kontrola, security, shuttle bus a hurá na loď (Ulysses je najväčší trajekt na svete, niečo ako malý Titanic). Samozrejme, že som hneď utekala na vonkajšiu palubu, aby som mala najlepší výhľad. (Moje postrehy z plavby: dajte si bundu a vrkoč – na otvorenom mori fúka a je zima. Naozaj.)

Hej, to by som nebola ja, keby sa mi dačo neprihodilo už na lodi. Ako sme sa približovali k Dublinu, všimla som si na hornej palube dvoch chalanov so skateboardmi, ktorých som predtým videla aj v shuttle buse, čiže boli rovnako ako ja peší pasažieri. Vravím si, budem sa ich nenápadne držať, aby som sa nestratila pri vystupovaní z lode (lebo disembarkation z najväčšieho trajektu sveta nie je také jednoduché, ako by sa zdalo). Posádka hlásila niečo na ten štýl, že peší pasažieri sa majú zhromaždiť na deck 9. S chalanmi na seba hádžeme nenápadné úsmevčeky, schádzame dole po schodoch, keď si zrazu všimnem, že deck 9 je dávno preč a my sa momentálne nachádzame na šestke. Snažím som sa veľmi nenápadko vrátiť späť bez toho, aby si to chalani všimli, ale proti tomu prúdu ľudí, ktorí sa ponáhľali do svojich áut, to je celkom komplikované. Konečne sa mi to podarilo a ja kráčam cez deck 9 k ostatným peším pasažierom na opačnej strane lode, keď tu sa zrazu vynoria vedľa mňa chalani so skateboardom.

“We’ve seen each other already!” prehodí jeden.

Aká náhodička.

“Guys, you’ve got me confused!” usmejem sa, obe strany sa cítia trápne, ideme spolu na pasovú kontrolu, oni čakajú na Uber, ja nastupujem do shuttle busu, zakývame si a ideme svojou cestou.

Och, shuttle bus. Podľa webstránky mal stáť len v centre Dublinu a potom na autobusovej stanici, teda bolo treba vystúpiť na prvej zastávke. Šofér však riešil nejaké kšefty aj inde, tak môžete trikrát hádať, kto sa pomýlil a vystúpil niekde úplne v zadku a musel kráčať cez pol Dublinu s ťažkým batohom na chrbte. 😀

Airbnb! Tí, čo ste nevyskúšali – len odporúčam. Bývala som priamo v centre mesta, približne desať minút od Temple Baru. Chalanisko z Kostariky, jeho frajerka – podržte sa – z Nitry. Small talk sa zmenil na takmer dvojhodinovú konverzáciu, skoro som zabudla, že som si chcela ísť kúpiť večeru. (A hej, úplne som si užívala, že na jednej ulici boli vedľa seba Lidl, Tesco Express a Spar. Civilizácia.) Z úcty k London tripu 2016 som si vybrala Lidl a smutne zaplatila šesť eur za čokoládový croissant a malú fľašku obyčajnej minerálky (#wtf), sadla som si na lavičku na Merchant’s Quay pri rieke Liffey a čítala hádajte čo – Dubliners. (Lebo James Joyce. Dublinské must-have. Bodka.)

Nedeľu som strávila ako typický turista, pamiatky, pamiatky a ešte raz pamiatky. Najlepšia vec na Dubline je, že naozaj nepotrebujete mapu alebo navigáciu, lebo vám stačí desať minút a už sa nestratíte. Takže, ak vám môžem niečo veľmi skromne odporučiť:

• Temple Bar – legenda. Čo dodať? Pre mňa jedno z najkrajších miest v celom Dubline, vlastne celá štvrť Temple. Možno aj preto, že bary a puby tu vôbec nevyzerajú ako obyčajné krčmy, pretože sú… pekné! Farebné, všade plno petúniek a muškátov, vlajočky a svetielka. Jednoducho, v Dubline ideš na pivo a odchádzaš esteticky naplnený. Paradise.
• Trinity College – miesto, kde som začala ľutovať svoje rozhodnutie študovať na slovenskej univerzite. Nechápem, ako môžu všetky tieto britské a írske školy vyzerať tak super, normálne som dostala chuť učiť sa (ale iba na päť sekúnd). Určite nevynechajte výstavu Book of Kels (a príďte pre istotu trošku skôr, ak nechcete stáť tri hodiny v rade), lebo súčasťou lístka je aj Old Library. Áno, presne tá knižnica, ktorej fotky kolujú celým internetom a je to top destinácia bookwormov z celého sveta. A je naozaj….och. Nemám slov. Nádhera, knižky od podlahy až po strop, vysoké rebríky a busty slávnych spisovateľov. (Side note: je oveľa, oveľa menšia ako na fotkách + knižky si nemôžete pozrieť, pretože smiete byť iba v strednom koridore + milión ďalších ľudí. Ale aj tak jej dávam 11 bodov z 10)
• Grafton Street – áno, slávna ulica, o ktorej spieva Ed Sheeran vo svojej Galway Girl, skutočne existuje. Akurát neviem, pred akým barom ju stretol, keďže na Grafton Street žiaden bar nie je (#liar). Ale na druhej strane je to niečo ako Mariahilfer Straße vo Viedni, nájdete tu všetky obchody od výmyslu sveta.
• Christ Church Cathedral & Dublinia – jedna z najkrajších budov v Dubline. Seriózne.
• St Patrick’s Cathedral – večná rivalka Christ Church Cathedral, veď to poznáte, katolíci a protestanti. Tiež sa oplatí vidieť, a navyše je pri nej park (neviem, prečo mi to tam veľmi pripomínalo Padovu, možno preto, že ľudia len tak sedeli na tráve, chill, čítali knihy, jedli zmrzku, opaľovali sa…skoro ako Isola Memmia).
• St Stephen’s Green – najväčší park v celom Dubline. S jazierkami, altánkami a miliónom zákutí, kde sa dá zašiť a oddychovať. Tak si vravím, bolo by super dať si tam obed (grilled cheese a cappuccino z Lemon Crepe & Coffee Co, vyskúšajte). Park bol totálne plný, lebo nedeľa + pekné počasie, čo v Dubline nie je štandard, no aj tak sa mi podarilo nájsť miesto na brehu jazera s labuťami a čajkami. Veľmi (ne)strategicky som si sadla neďaleko celkom pohľadného chalana, ležal na tráve a čítal knižku. Tak som aj ja vytiahla Dubliners, som snáď horšia? Občas sme sa na seba usmiali, ale inak každý riešil len svoju knižku (a ja ešte čajky, ktoré sa mi snažili zožrať obed). Zrazu sa chalan postaví, príde ku mne a vraví: “Vieš o tom, že čítame tú istú knižku?” Aká náhodička. Tvárila som sa veľmi nenápadne, každopádne, Michael alebo Miguel (sorry, kamoš, nezapamätala som si meno) z Barcelony s výzorom Francúza  prišiel do Dublinu na šesťtýždňový jazykový kurz. Pokecali sme, odprevadil ma domov a… koniec. (Ako by povedala Darinka – aký krásny príbeh pre vaše deti. Mohol byť.) 😀
• Guinness Storehouse – ak máte radi pivo, nie je o čom. Dajte si toto miesto ako prvý bod v zozname. Celá budova je v tvare veľkého pohára, vnútri postupujete od prízemia (suroviny) cez technológie, reklamy a ochutnávky až do takzvaného Gravity Baru, ktorý je presklený a nachádza na najvyššom poschodí. Dostanete tam jednu pintu = niečo cez pol litra pravého Guinness piva zadarmo a môžete si pritom vychutnávať výhľad na celý Dublin. Hádanka č.2: komu sa asi tak podarilo mierne sa tam opiť? 😀 Z jedného pohára! Trochu sa mi točila hlava, tak som horko-ťažko zliezla o poschodie nižšie, vyvalila som sa na lavičku ako taká veľryba a čakala, kým mi to prejde (a hej, kúpila som si tam tričko za 18 eur a pri Temple Bare zmrzku, ktorá ani neviem koľko stála, ten ujo zmrzlinár sa mi zdal byť trošku rozmazaný, ale približne toľko, ako pol kráľovstva – toto by sa mi za triezva pravdepodobne nestalo). Ale domov som trafila, takže kapitolu Guinness uzatváram asi takto – najlepšie pivo, aké som kedy v živote pila. Vážne. (A naozaj neviem, prečo mi cestou nočným Dublinom napadlo “tu sa nepije, tu sa nepije, tu sa chlastá, stále chlastá” – vy, ktoré viete, viete) 🙂

Pondelok som si vyhradila poslednej prechádzke centrom, nákupu suvenírov a čau-čau Dublin, no to by nebol Angel (chalan z Airbnb), vraj, máš narodeniny, to nemôžeme nechať len tak – a pozval ma na raňajky 🙂 (A najlepší suvenírový obchod v celej galaxii je Carrolls!)

Takže, Dublin. Mesto, ktoré si získalo moje srdce skôr, než by som si to sama uvedomila. Neviem, čím to je, možno atmosférou, úzkymi uličkami, super pivom, ľuďmi, ktorí sa usmievajú. Farbami, kvetmi, kníhkupectvami, pouličnými umelcami a vôňou irish stew. Tým, že hoci je hlavným mestom, vôbec tak nepôsobí. Ako by povedal James Joyce – when I die, Dublin will be written in my heart ♥

P.S.: Keďže je to stále narodeninový príspevok, musím ešte spomenúť, že po príchode do Tyddyn Iolyn som dostala od Mirky a Roba tortu. Ozajstnú, so sviečkami. #feelingblessed (A cestou domov som šla cez dedinu s najdlhším názvom na svete:  Llanfairpwllgwyngyllgogerychwyrndrobwllllantysiliogogogoch, čiže Kostol svätej Márie v doline bielych liesok blízko prudkého víru a kostola svätého Tysilia z červenej jaskyne. (#wtf) Existuje aj v reáli, nielen v encyklopédiach, sama nechápem.)

Fun fact about Wales: V Británii je pes členom rodiny, to je jasné. Ale tu ľudia seriózne dávajú svojim psom pred búdy maličké slnečníky a bazéniky. Ako z Toma a Jerryho.

Motherhood fact: Najväčší úspech dieťaťa? Keď si odgrgne! Všetci oslavujeme, ako by povedal Samo “bum, prásk, riadne ohňostroje, konfety a wuáá ovácie a ceny” 😀 (a to všetko len preto, aby sme to deťom o dva roky začali zakazovať. Chúďatká zmätené.)

British thing of the week: Whole Earth Crunchy Peanut Butter. Nikdy som si nemyslela, že arašidové maslo môže byť také dobré. Je to láska.

GALÉRIA

(Skôr ako začnem, pavúkový update: sprej dorazil! Najprv som myslela, že keď ho nastriekam na pavúka, tak zomrie rovnako teatrálnym spôsobom ako v Harry Potterovi a ohnivej čaši. Smola, pavúky nezomreli, ale začali vo veľkom migrovať. Našťastie, po týždni sa Bakehouse dostal do takého stavu, že pavúkov je tam ozaj veľmi málo, maximálne dva, ktoré dokážem povysávať – áno, vysávač je môj nový BFF – tak držte palce, nech to tak aj zostane.)

A teraz k téme. Pred odchodom do Walesu som čítala naozaj veľa recenzií a aupairkovských skúseností s rodinami po celom svete. V 80% prípadoch platila rovnica: aupair = slúžka. Upratovanie, varenie, staranie sa o deti, nízky plat. Tak som bola zvedavá, ako dopadnem ja. Ale ani vo sne som netušila, že moje “pracovné” leto v Spojenom kráľovstve začne… DOVOLENKOU 🙂

Štyri dni po mojom prílete sme zbalili kufre, bábätko, psa, kočík, vlastne polovicu domu a vyrazili sme do Forest of Dean v grófstve Gloucestershire (čítaj Glostršrrr / moji kolegovia angličtinári si môžu vybrať aj verziu, kde je na konci schwa – it’s optional). Forest of Dean je chatová oblasť, ale vôbec nie taká ako na Slovensku. Predstavte si asi sto luxusných chát roztrúsených po celom lese, s vírivkami, domčekmi na strome a terasami s grilom (podľa Britov taký šedý priemer. Akože fakt?). A v mojej izbe neboli žiadne pavúky (#heaven).

Celý týždeň sme chodili na prechádzky s Bertíkom, bicyklovali sa, báli sa divých svíň, jedoducho – objavovali okolie. Avšak tri veci boli pre mňa úplne top (pripravte sa na bizár týždňa, 2x časovrat a kríženca Josha Hutchersona s Edom Sheeranom).

1.) William, si doma?

Jedného dňa Mirka a Rob zistili, že ich kamoška Robin z Londýna sa sťahuje do Juhoafrickej republiky (long story short), ale predtým si dala zastávku v meste Defford vo Worcestershire, čo je iba niečo vyše hodiny od Forest of Dean, a to znamenalo… spoločný obed, juchuchú! (Pre mňa celopoobedné zabávanie štvormesačného dieťaťa.) Nečakala som však, že uvidím najkrajší dom ever. Ak ste videli, ako to vyzerá v Stradford-upon-Avon alebo aspoň film Začarovaná Ella… Tak toto bolo presne to isté. Tieto domy totiž v Británii patria do National Trust, čo znamená, že sa nemôžu konať žiadne rekonštrukcie, teda strecha, okná, dvere, fasáda – všetko musí byť pôvodné. A my sme mali v tomto shakespearovskom dome obedovať? (#heaven2) Vnútri to bolo… Dokonalé. Krb, kuchyňa, obývačka, horné poschodie, všetko doslova dýchalo históriou. A naviac, keď som zistila, že majiteľ domu, Michael, vyzerá ako pán Darcy… Čo viac dodať? Okrem toho nádherná záhrada a takzvaná wildflower garden, very English, very upper middle class (teda, kto v minulosti niečo znamenal vo vyššej spoločnosti, musel disponovať záhradou plnou poľných kvetov, o ktorú by si dnes nikto ani bicykel neoprel – lebo veď fuj to, taká džungľa nepokosená). Najväčšia zábava aj v súčasnosti – trikrát denne sa prejsť po wildflower garden a tešiť sa z toho akí sme všetci super, (d)upper a English. Zbytočne však budem opisovať. Pozrite si sami (a darujte mi, prosím, tento dom pod stromček, ďakujem).

2.) One scone to rule them all

Rozhodli sme sa, že dovolenku v Gloucestershire pojmeme tak trochu zážitkovo, preto sme sa potešili, že iba pár minút od nás, v dedinke zvanej Steam Mills, sa nachádza tea room a.k.a. čajovňa Aunt Martha’s. Vraj zažite návrat v čase do viktoriánskeho Anglicka, ochutnajte tradičné sendviče a čajové koláčiky – no ďalej sme ani nemuseli čítať, vedeli sme, že toto chceme vyskúšať. A potom sa to stalo – čaj o piatej (v skutočnosti o jedenástej doobeda) v najbizarnejšej čajovni Anglicka. Dom bol zvonka celý ružovo-fialový a vnútri bolo všade cítiť lupene ruží (neviem sa rozhodnúť, či to bola vôňa, alebo zápach). Čašníčky, cca šesťdesiatničky, oblečené v dobových šatách s obrovskými sukňami, čipkovanými čepcami a zásterami nás najprv poučili, ako sa má podľa etikety správne piť čaj = najmladšie slobodné dievča pri stole všetkým naleje čaj, a ak to zvládne a teda preukáže, že má gazdinkovské skills, môže sa vydávať. Hádanka č.1: komu sa asi tak podarilo vyliať pol kanvice na obrus? 🙂

Čo sa týka viktoriánskych sendvičov v tvare rybičiek a dinosaurov, vypichnem len jeden, najviac English a najviac high society, aký len môže existovať. Maslo a uhorka. Áno, prečítajte si to ešte raz. Maslo. A. Uhorka. (#wtf) Koláče už boli trochu lepšie – brownies (ktoré, podľa čašníčky, v Anglicku v 19. storočí ani nemali), kamilkové sugar cookies, jahodové Victoria sponge cakes, gigantické snehové pusinky a… scones! Plus malinový džem & clotted cream. Nobelovku tomu, kto ich vymyslel. Sú dokonalé. ♥

(Poznámka pod čiarou: Pani, ktorá vlastní Aunt Martha’s, predtým prevádzkovala stredovekú krčmu. Po tom, čo britskí kontrolóri videli, ako sa jej dvaja malí synovia hrajú s dvojmetrovými dobovými mečmi kúsok od ohniska, na ktorom sa pieklo celé prasa, krčmu zatvorili. Vraj kvôli vysokému riziku fyzických následkov. A čo psychické následky, ktoré vám zostanú po návšteve Aunt Martha’s?!)

3.) Just keep paddling!

Keď sme prišli do Forest of Dean, v chate sme našli leták so zoznamom aktivít, ktoré sa dajú robiť v okolí. Mirka a Rob mi dali na výber – buď si vyberiem niečo sama alebo mi vyberú oni. Voľba padla na kurz kajakovania s inštruktorom, lebo vraj kde, ak nie v Gloucestershire? A k tomu ešte na rieke Wye! (Okienko britských reálií: rieka Wye je piata najdlhšia rieka Spojeného kráľovstva, známa najmä kvôli slávnej Wye Valley a ešte preto, lebo v mestečkách na jej brehu sa koná veľký putovný knižný festival.)

No ale späť ku kajakovaniu. Vo Wyedean Adventure Centre v Symonds Yat sme sa stretli ja a päť ďalších dievčat z Cardiffu – Holly, Carys, Charl, Emily a Karen – ktoré sem prišli na rozlúčku so slobodou (Holly bola tá šťastná). Náš inštruktor sa volal Callum a bol, no… Ja viem, že “pekný Angličan” je oxymoron, ale výnimka zjavne potvrdzuje pravidlo 😀 Ako keby pred vami stál Josh Hutcherson a Ed Sheeran v jednej osobe (okej, viac Josh ako Ed). Preskočila iskra, zazvonili svadobné zvony… Uhm, nie tak celkom. Problém bol, že Callum rozprával veľmi zvláštnym dialektom, takmer nič som mu nerozumela. Takže keď sme už sedeli v kajakoch a on vysvetľoval pravidlá, celý čas mi išlo v hlave len “hm, hm, dúfam, že nevraví nič životne dôležité, lebo ak hej a niečo sa stane, ja zomriem v rieke”. Potom, keď sme chvíľku pádlovali vedľa seba (výnimočne som nebola posledná, ďakujem, Charl!), mal snahu prehodiť so mnou zopár slov, no bohužiaľ, moja najčastejšia odpoveď bola “I am sorry?”, no v skratke, pripadala som si strašne hlúpo. A heslo dňa? “Keep paddling!”  (85% konverzácie medzi mnou a Callumom vyzeralo asi takto. C: “Keep paddling!” Ja: “I’m sorry?” C:”Just keep paddling!” Ja: “Okay.”)

Dievčatá boli veľmi zlaté, všetko mi prekladali, lebo predsa Wales drží spolu 🙂 Prežila som aj rapids (kaskády/divoká voda, či ako sa to povie), a na konci nás čakalo prekvapenie (podľa Calluma najväčšia zábava – no, pre neho určite). Kayak slide! Trojmetrová strmá šmýkačka, z ktorej sa z brehu šmyknete na kajaku do vody. A jasné, že keď narazíte na hladinu, do kajaku sa vám naberie voda a prevrátite sa. Samozrejme, všetky dievčatá vykĺzli z kajaku veľmi elegantným spôsobom a doplávali k brehu. Hádanka číslo dva: čo myslíte, komu sa tam zasekla noha a zostal uväznený po kajakom a potreboval okrem Calluma ešte jedného inštruktora na vyslobodenie? 😀

Fotky z kajakovania samozrejme nemám, tak aspoň Symonds Yat:

Jednoducho, dovolenka v Gloucestershire stála za to. Stay tuned, lebo najbližšie mám namierené do… ba dum tsss, zistíte nabudúce 🙂

Fun fact about Wales: Keďže sa nachádzame priamo pri Cardigan Bay, je tu kopec pláží. Ľudia chodia na pláž: a) opaľovať sa zásadne vtedy, keď je zamračené, b) keď svieti slnko, iba v zimných bundách (#wtf).

Motherhood fact: Ak ma v septembri uvidíte a moje vlasy budú iné, nie je to ani nový strih, ani farba ale parochňa – pretože päťmesačné bábätko, a najmä Berťas, ťahá za vlasy a trhá ich. Well, skúsila som aj vrkoč. Nepomohlo. Najobľúbenejšie sú tie krátke vlasy vzadu na krku, lebo to najviac bolí a dieťa má z toho strašnú srandu (#meankids).

British thing of the week: Marshfield Farm Ice Cream. Najviac vec, akú si môžete v Gloucestershire kúpiť (inde ju zrejme nemajú). Príchute: chocoholic heaven / salted caramel / caramel fudge & clotted cream. Predávajú dokonca aj psiu zmrzlinu a.k.a. dog lollies – ale tú som neskúšala, možno nabudúce 🙂